história

história

Kvapôčky vznikli v roku 1968, v časoch, keď bolo celé Československo ponorené do komunistickej tmy. Mladá bratislavská študentka hudby Milica Kailingová (rod. Machajdíková) v tom čase dirigovala Spevokol mladých v Cirkvi bratskej a rozmýšľala nad tým, že by rada pracovala s deťmi. Slová jedného brata zo zboru o potrebe detského spevokolu sa pre ňu stali impulzom k rozhodnutiu. V školskom roku 1967/1968 sa pod jej vedením začala stretávať skupina asi 15 detí zo zboru, ktoré rady spievali. Keď dostali za úlohu rozmýšľať nad názvom spevokolu, jedno z nich navrhlo „Kvapôčky“ – podľa knihy slovenskej spisovateľky Kristíny RoyovejAko kvapôčka putovala.

Táto detská knižka rozpráva príbeh malej kvapôčky, ktorá veľmi túži spolu s ostatnými spadnúť na zem a stať sa súčasťou dobrodružného putovania cez potôčik, potok, rieku až do mora. Predtým však musí sľúbiť, že „bude na zemi dobre robiť“. Tak sa teda vydá na cestu. Učí sa zodpovednosti, nie vždy sa jej však darí dodržať, čo sľúbila. Keď príde do mora, náhle si uvedomí, aká je špinavá, a pochopí dôsledky zlých vecí, ktoré po ceste urobila. Zatúži vrátiť sa domov a byť znova čistá, ako bola predtým. Ale obloha je tak vysoko, tak ďaleko... Ako sa dostať hore? Slnko začuje kvapôčkin plač a vystrie jeden zo svojich lúčov, aby jej pomohlo. Kvapôčka si naň sadne a Slnko ju vynesie nahor. Tam ju všetci radostne privítajú.

Podstata Kvapôčiek sa nemení. Dodnes nesú toto meno ako symbol toho, že v každom období zostáva našou túžbou „dobre robiť na zemi“. Sobota sa teda stala kvapôčkovským dňom. Hoci odvtedy sa v „štafete viery“ vystriedali generácie spevákov i vedúcich v teame, každú sobotu o deviatej deti otvárajú ťažké drevené dvere na kostole Cirkvi bratskej na Cukrovej ulici a spoločne spievajú, hrajú sa, premýšľajú, učia sa a tvoria. Už od samého začiatku Kvapôčky chodievali v lete na tábory, kde vznikal priestor na vytváranie hlbších vzťahov.