denník nahrávania

denník nahrávania

streda
deň v poradí prvý

„Pevné je moje srdce, Bože, spievať a hrať Ti budem...“ Takto sa začína Žalm stoôsmy, ktorým sme otvorili prvý deň nahrávania. Stretli sme sa o deviatej na Cukrovej, presnejšie len užšia skupina prevažne starších Kvapôčiek, na ktorú dnes čakal ambiciózny projekt – 5 piesní. Premiestnili sme sa teda do štúdia, ktoré bolo doslova za rohom, na Jakubovom námestí číslo dvanásť a opatrne sme sa začali zoznamovať s miestnosťou, ktorá sa mala v nasledujúcich dňoch stať naším druhým domovom. V priestrannej, pôvodne divadelnej sále s domácky rozvŕzganými parketami sa už medzitým rozmiestňovali mikrofóny, ale hneď po našom príchode sme sa dozvedeli zlú správu. Čosi nie je v poriadku s technikou (konkrétne s mix pultom) a musí sa ísť vymeniť. Taká polhodinka navyše. Tak sme teda čakali, čo nám celkom vyhovovalo, pretože sme tak získali čas na udomácnenie. Uplynula polhodina, hodina, nový mix pult nikde. Hodina a pol. čas sme si krátili najrôznejšou zábavou od čítania kníh po šachy. Dve hodiny. A konečne! Okolo štvrť na jednu bolo všetko pripravené a mohlo sa začať. Prvý bol Ako tichý dážď, nasledovala pieseň Kto vypovedať vie. Časový sklz sa nám podarilo dohnať, aj vďaka skrátenej obedňajšej prestávke. Nič to však neubralo na výnimočnej chuti obeda spod varešky tety Hlatkej a tety Juditky Bánovej. Trend „stále lepšie a lepšie“ sa v kuchyni stal aj počas nasledujúcich dní nepísaným pravidlom. Po obede sa nám podarilo nahrať ďalšie tri piesne, a tak sme podvečer odchádzali z „Jakubáku“ trochu unavení, ale vcelku spokojní. Pred nami sa však črtali ďalšie tri dni a my sme zatiaľ ochutnali len tú mäkšiu časť z nahrávačského chlebíčka...


štvrtok
deň v poradí druhý

Druhý deň sme opäť odštartovali stretnutím na Cukrovej. Tento raz však trochu skôr, už o ôsmej, s vedomím, že sálu máme iba do piatej. Pre „nepredvídané“ okolnosti, ktoré sa náhle odkiaľsi vynorili. Prvá pieseň – Mňa niekto vedie za ruku – dokázala, že to, čo sa zdá byť na prvý pohľad veľmi jednoduché, sa napokon môže stať tvrdým orieškom. Ale aj ten sa nám podarilo rozlúsknuť, hoci nie na prvýkrát. Dnes bolo už poznať, že prvé očarenie z neznáma pominulo, naučili sme sa byť pár sekúnd „absolútne“ ticho (aj keď bez dýchania sa to nezaobišlo) po tom, čo zvukár povedal číslo nahrávanej verzie piesne a vedeli sme už, že stačí drobné zaváhanie nástrojov či jeden falošný hlas a všetko musí ísť odznova. Tu sa nedalo predstierať. Všetci za jedného, jeden za všetkých, ako hovorí heslo známych troch až štyroch mušketierov. Hoci nás bolo okolo 30. Doobeda sme stihli tri piesne a po skvelom obede ešte dve a pol. Tá polovica znamená nedokončený Kanán, ktorý sa nám stal priam „osudový“. Ale nebudem predbiehať, pretože to už patrí k inému, piatkovému príbehu. Aby to nevyzeralo, že sme stále iba „tvrdo makali“, treba povedať, že sme sa snažili plne si vychutnať to, že sme spolu aj vo chvíľach voľna. Okrem rozličných hier – viac či menej akčných – zožala relatívny úspech „true story“ ako vystrihnutá z Rozprávok tisíc a jednej noci O irackej princeznej Chosejní a Alladinovi al-Nakhayovi, rovnako ako fingovaný sobáš Deborky Pastirčákovej a... meno toho šťastlivca ponecháme radšej v utajení. Z bojových hier sa „osvedčila“ tá s názvom Protiteroristické komando, pri ktorej raz Jakub s výkrikom „Ruky hore!“ namieril ping-pongovú raketu na nič netušiaceho zriadenca divadla, ktorý sa „skrýval“ za závesom. Dnes nám pili krv bzučiace a všakovako praskajúce svietidlá v sále, ktoré vytvárali neželaný ruch. Ako sa neskôr ukázalo, v tomto tvrdom súboji ešte nepovedali svoje posledné slovo. Rozišli sme sa pred piatou, v očakávaní ďalšieho dňa a Janka Kurica.


piatok
deň v poradí tretí

Tretí deň niesol prívlastok „krízový“, hoci spočiatku to tak nevyzeralo. Začal, ako to už velila naša dvojdňová tradícia, na Cukrovej, vyhlásením sprísneného disciplinárneho režimu vzhľadom na sťažené podmienky boja. V podstate išlo o to, že keďže nás bolo takmer o polovicu viac – pribudla druhá, mladšia skupina detí – a keďže bolo aj v prvej piesni viac nástrojov (konkrétne šesť + 1 sólista), museli sme sa primerane tomu správať. Okolo desiatej sa medzi Kvapôčkami rozľahol vzrušený šepot: „Už ide, ide... Už je tu!“ Áno, dočkali sme sa, Náš Kuric Ján osobne. Námornícka od Vidieku bola teda prvou piatkovou pesničkou. Šlo to až nečakane dobre, hoci jednotlivé nástroje by možno vedeli vychytať nejakú tú mušku, tento raz však boli na seba prísnejšie ako sám režisér! Janko Kuric čelil v prestávke náporu hordy fanúšikov, na ktorú sa náhle naše inak pokojamilovné Kvapôčky premenili. Stáli v rade pred úbohým spevákom a v rukách zvierali rôzne kusy papiera, poniektoré boli očividne v istom časovom strese narýchlo odtrhnuté ktovie skade. Po Námorníckej sme päť „mysleli na Kanán“, čiže sme dohrávali ďalšie verzie tejto náročnej piesne. Menšie Kvapôčky šli medzitým s obetavým Lukášom U. a na všetko pripraveným Janom M. na prechádzku. My ostatní, „cestou unavení“, sme sa pokúšali zachytiť tajomnú esenciu vzdialeného Kanánu. Šiesty, siedmykrát, ôsmy, deviaty... Do toho rezonujúce neónky šokujúce svojou spontánnou vytrvalosťou. Po jedenástom raze (a to nerátame nedokončené začiatky) režisér rozhodol, že už máme dostatok vhodného materiálu „pre nožničky“, čiže pre strihača, ktorý by z jedenástich verzií mal stvoriť jednu naozaj dobrú. Medzitým vznikol „unplugged remix“ ovplyvnený nádejnou vyhliadkou skorého obeda – „Ó myslite na guláááš, kto ste spevom unavení...“ A ten guláš v podaní tety Milenky Uhlíkovej a tety Rút Rusnokovej veruže aj stál za to! Pravdaže, ako po minulé dni, aj teraz prišli napokon na rad mimoriadne chutné koláčiky. Po obede sme ešte napli všetky sily a nahrali dva spirituály. Pri druhom z nich s názvom Velký vůz sme si v refréne naozaj od srdca zanôtili „Běž dál, teď nesmíš to vzdát, běž dál, svý štěstí skus!“ A aj sme ho skúsili. Bolo to však ťažké. Chýbalo nám viac disciplíny. Únava. Kríza. Čo bude zajtra?


sobota
deň v poradí štvrtý

Posledný deň nášho nahrávania otvoril náš vedúci Štefan, kde inde, ako na Cukrovej. Začali sme „vo veľkom štýle“ – piesňou Orion. Dnes boli na programe bicie (teda, okrem iného). V každej piesni sa ozývali pravidelné rytmy, ktorým velil El Ňiňo, čiže Nino Komárik. Čoskoro však vyvstala menšia komplikácia – čudné zvuky, pripomínajúce hudbu, ktoré sa tlmene ozývali v miestnosti aj vtedy, keď sme my stíchli, patrili hardrockovej kapele, ktorá cvičila pod nami. A mala tak cvičiť celý deň, keďže zajtra mali mať koncert. dohodli sme sa s nimi na etapách – raz my, raz oni. Doobeda sme ešte stihli jednu pieseň, Gospel train, a potom prišiel obed – prasiatka v deke zabalené zručnými rukami tety Renatky Matejovej a Zory Markušovej. Po obede sa už čoaraz viac prejavovala naša únava. Predsa len, pre niektorých z nás to bol už štvrtý deň tvrdej práce. Napokon sme však nahrali Hava nagilu. Pred nami boli už len Beskydy. Posledná pieseň. Po mnohých opakovaniach vyščla aj tá. A potom radosť, tlieskanie, výkriky. Daniel predniesol srdceryvnú reč a na záver sme spoločne poďakovali Pánu Bohu za Jeho neuveriteľnú milosť. Nezabudli sme na všetkých ľudí, ktorí s nami trpezlivo vytrvali až do konca – skvelý (naozaj skvelý) Jožino a prinajmenšom rovnako skvelý zvukár Roman. A potom ste tu všetci vy, ktorí ste na nás mysleli a všemožne nás podporovali. VĎAKA! Teraz už len nastrihať, vylisovať, obaliť. Wuuááá!!!

Kristína Uhlíková